Príbeh bez KONCA

Povie mi už konečne niekto,prečo práve ja musím mať taký odporný osud?Ja chcem byť zdravá,ako ostatní,tešiť sa zo života a mať typické "mega problémy" ktoré majú obyčajní zdraví ľudia! Nad svojím osudom uvažujem každý deň a stále si dávam otázku "Prečo práve ja?".Viem,že nie som jediná s podobným problémom,ale rada by som sa vrátila k normálnym ľuďom. Všetko sa to začalo pred necelými troma rokmi. Zistili mi,že mám "skoliózu" čo je vykrivenie chrbtice.Nejakých 20 stupňov.Ten "múdry" človek,ktorý si hovorí "doktor" a vďaka ktorému som dopadla,tak ako som dopadla(o tom až neskôr), mi nasadil obyčajný bedrový pás a cviky,ktoré cvičia ľudia,ktoré majú nejakých päť stupňov.Pri vyšetrení,ktoré trvalo sotva päť minút, stihol vybaviť minimálne tri telefonáty a porozprávať sa so sestričkou o tom,aký program chystá na víkend.No hej,tí lekári. 

 

S bedrovým pásom a úbohými cvikmi som stratila dva roky. Mame sa môj zdravotný stav nepáčil a tak sme išli do Bratislavy na vlastnú päsť.Ešte pred tým sme si však vypočuli toho "múdreho doktora" ktorý bol zjavne nahnevaný,že chceme ísť do Bratislavy,že nám ďakuje za prejavenú dôveru a tak.Podľa mňa tu išlo čisto len o tých posratých 20sk za každú kontrolu. Ok,idem k veci.V Bratislave,len čo ma ten "normálny" doktor zbadal, vypleštil oči a povedal,že také čosi nevidel už dobrých 20 rokov. Začal mi hovoriť niečo o operácii,kde je riziko ochrnutia(!!!),ale ja som už ďalej nepočúvala,lebo oči sa mi zalievali slzami a v hlave mi prebiehala iba tá jedna otázka "čo ak skončím na vozíku?" Poslali ma na rengen,kde mi za dva roky pribudlo o 26 stupňov viac.Tento aj iní lekári si neodpustili poznámku,že toho,čo ma vyšetroval predtým,by sme mali dať na súd.Vraj ide o ublíženie na zdraví. Hneď v ten deň mi spravili umelohmotný korzet,ktorý mi nasadili o tri týždne neskôr.Cítila som sa tak úboho,bolo mi zle. Zo začiatku som v tom nevedela dýchať,hýbať sa...dokonca ani spať. Cez tú noc som bola hore minimálne 10x a slzy sa mi len tak kotúlali po tvári.Veď si v tom neviem ani zaviazať šnúrky! Denne musím hodinu cvičiť,2x týždenne musím plávať a 22 hodín denne nosiť ten korzet.Keď som mala ísť pvrý krát v tom korzete do školy,hrozne som sa bála reakcie spolužiakov,pretože nikdy sme nedržali za jeden povraz.Boli sme rozdelení na menšie skupinky. Ale to je jedno.Všetci si ma začali obzerať.Samozrejme,že kamošky to nijako neriešili a brali ma takú,aká som.Iba jeden, dvaja týpkovia si odo mňa začali udržiavať istý odstup.Ako keby som bola nejaké strašidlo,alebo čo.Ledva sa mi na ulici pozdravia a o nejakej konverzácii s nimi môžem iba snívať.Niekorí mi zo sradny začali hovoriť "korzeťáčka" iní mi prejavili sústrasť a podobne. 

 

Ako tak som si zvykla,no teraz v lete to je hrozné. Musím mať jedno tričko,nato ten korzet a ďalšie tričko.je v tom príšerne teplo. O mesiac sme boli v Ružinovskej nemocnici na konzuláciu na operáciu,kde som zase plakala.Chcela som byť silná a hovorila som si,že sa nerozplačem,ale akosi sa mi to nepodarilo...plakala som.Tam pred doktorom aj rodičmi.Lekár mi povedal,že v novembri sa mám ukázať.Ale rodičom povedal,aby si dovtedy rozmysleli,či ma dajú operovať,alebo nie.Mám hrozný strach, pretože sa bojím,že skončím na vozíku,alebo proste nejako ochrniem.Viem,že sú na tom ľudia aj horšie,napr.leukémia a podobne.Alebo tí,čo sú ochrnutí odmalička.Lenže mňa trápi práve to.Ochrniem v štrnástich.A budem vedieť,aké je to žiť normálne.Ale tí,čo sú na vozíku odmalička,tí to nevedia a nemusia sa preto trápiť.Mám strach...vtedy v nemocnici som si uvedomila,že tie moje doterajšie problémy sú fakt malé oproti týmto.Závidím kamarátkam,ktoré môžu športovať,môžu sa normálne zohnúť,majú chalana a sú šťastné.Pretože ja šťastná nikdy nebudem.Kto by chcel úbohú invalidku??? 

 

PS:Tento príbeh som sem už raz dala.myslím,že niekedy v júni.Pomaly to bude rok a ja som sa s tým akosi zmerila.Dnes som bola opäť v Ružinove a už mi dali termín.Čudovala som sa,že tak rýchlo.Pretože niektorí čakajú na operáciu aj tri,štyri roky..no ale to je o inom. A zase som tam plakala,aj keď som vedela o čo ide.to je pre mňa typické.som len chcela.že 15.6 a nasledujúci mesiac si sem-tam spomente na dievča,ktoré pravdepodobne v tej chvíli čumí na plafón nemocničnej izby a rozmýšla nad tým: "Keby bolo keby.."